Viera v nadprirodzenú bytosť je vlastná každej civilizácii a každému veku - hovoríme o tzv. kolektívnom vedomí božstva, preto je veľmi pravdepodobné, že nejaká napdrirodzená bytosť (kresťania a židia ju označujú menom Boh) a skutočný život po smrti existujú.

Nie. Biblia je dielom ľudských autorov, ktorí ju písali pod vnuknutím Ducha Svätého (tzv. biblická inšpirácia). Túto inšpiráciu si však netreba predstavovať ako stav nejakého tranzu či náhleho osvietenia, práve naopak - väčšina autorov sa na svoje spisy dlhodobo pripravovala, a nezriedka jednotlivé knihy odrážajú vieru a presvedčenie niekoľkých generácií. To je tiež dôvod, prečo treba Bibliu čítať a chápať vo svetle spôsobu písania a vyjadrovania, starého niekoľko storočí (Nový Zákon) či dokonca tisícročí (Starý Zákon).

Hneď na začiatok treba povedať, že oficiálna náuka Cirkvi nie je v rozpore s evolučnou teóriou. Stvorenie sveta za 7 dní, ktorého opis podáva kniha Genezis (Starý Zákon), má byť oslavným a náboženským textom, ktorý poukazuje na Boha ako pôvodcu sveta (napr. staroveký grécky filozof Aristoteles použil pojem Prvý Hýbateľ). Kniha Genezis nechce povedať, ako a za ako dlho bol svet stvorený, 7 dní je použitých ako literárny rámec, nakoľko číslo 7 má pre Židov význam plnosti, komplexnosti (viď Kabala). Podrobné info poskytuje kapitola Stvorenie Sveta. 

K Darwinovej teórii - Cirkev jasne vraví, že evolúcia (postupný vývoj) organizmov vrátane človeka nie je v rozpore ani s vierou ani s Bibliou. Jediné, čo k Darwinovi Cirkev dodáva je presvedčenie, že impulzom evolúcie ako aj akýmsi "tvorcom" prírodných zákonov je Boh, a nie náhodné pospájanie buniek a častíc.

Na túto tému čiastočne odpovedá aj vyššie položená otázka o spojitosti stvorenia sveta s Darwinovou evolučnou teóriou. Cirkev nevylučuje to, že človek sa vyvíjal postupne, a že jeho predkami sú primáty. To, čo Cirkev a náboženstvo verí, sú dva postoje:

• na počiatku evolúcie stojí Boh ako tvorca prírodných zákonov
• Boh je priamy Stvoriteľ duše človeka, ktorá je zásadne (svojou podstatou) iná než je podstata zvierat alebo ostatného sveta; inými slovami, duša nie je produktom vývoja, ale priamym Božím zásahom do stvorenia a evolúcie 

Áno, samozrejme. Omša je miestom stretnutia s Bohom, ktorý nás prijíma takých, akých sme, bez posudzovania alebo výhrad.

Tu je odpoveď trochu komplikovanejšia, v zásade však znie "Nie". Prijímanie je z pohľadu viery stelesnením resp. vtelením samotného Boha, a jeho prijatie v podobe eucharistie je dovolené iba veriacim, ktorí žijú podľa Božej vôle a sú v stave milosti posväcujúcej, t.j. bez tzv. ťažkého hriechu. Ak chceme ísť na prijímanie a spravili sme ťažký hriech (čo je ťažký a ľahký hriech nájdeš ak klikneš SEM), je potrebné ísť pred prijímaním na spoveď.

Na druhej strane, existujú aj výnimky:

• ak sme z objektívnych príčin nemohli dlhodobo zrealizovať spoveď (napr. dlhšia neprítomnosť kňaza)
• ak sme síce neboli na spovedi ale sme vnútorne svoje hriechy pevne oľutovali a padlo rozhodnutie ísť na spoveď pri prvej možnej príležitosti

Nie. Cirkev ako inštitúcia nie je neomylná; jej tzv. neomylnosť sa týka len oblasti vieroučných a morálnych noriem, aj to iba v prípade, že sú vyhlásené ako tzv. "Ex Cathedra" - v praxi týmto výrokom alebo pravdám hovoríme tiež dogmy alebo vieroučné články či pravdy.

Podmienkou na vyhlásenie resp. prijatie dogmy je splnenie nasledovných podmienok:

• táto pravda má svoje opodstatnenie v Biblii a v tzv. Posvätnej Tradícii
• je všeobecne prijatá (t.j. je predmetom viery) samotných veriacich v rámci dlhodobého časového úseku
• je vyhlásená buď pápežom alebo kolégiom biskupov - ak ide o pravdu platnú pre celú Cirkev
• je vyhlásená biskupom, ak ide o ustanovenie platné iba lokálne (v rámci diecézy)

Poverenými rozdávať sv. prijímanie sú za bežných okolností biskup, kňaz a diakon, v rehoľných spoločenstvách aj ustanovení rehoľní bratia. Avšak v prípadoch, že je potrebné, aby sv. prijímanie rozdávali viacerí (napr. pri omšiach s veľkou účasťou a pod.) môže byť rozdávaním poverený aj napr. miništrant alebo iná dôveryhodná osoba. Poverenie sa spravidla udeľuje požehnaním a krátkou modlitbou.

V zásade môžu, najmä v krajinách Latinskej Ameriky je to úplne bežná prax. V strednej Európe sa na základe tradície ustálil zvyk, že miništrujú chlapci resp. muži, avšak v prípade potreby alebo v prípade individuálneho rozhodnutia správcu farnosti či konkrétneho kňaza to je možné aj u nás.